Môj kamarát snehuliak

Keď napadne kopa snehu, to mám veľmi rád!

Vonku na dvore mi stojí zimný kamarát.

Červený nos z veľkej mrkvy, oči uhlíky,

biele bruško a na hlave klobúk veliký.

Skákať, behať, naháňať sa nechce ani trocha,

iba stojí, stojí, stojí ako biela socha.

Či mu šepkám, či mu spievam, či na neho kričím,

či mu zhodím klobúk z hlavy, nepohnem ho ničím.

Odíde až s jarným slnkom, stečie dolu brehom.

Už sa teším až sa zase zjaví s prvým snehom.

Prispela: Zuzana J.

Snehuliak

Len čo Janko ráno vstal, na oblok sa vyštveral.

A z obloka do dvora s údivom sa pozerá.

Všade vidí biely svet, svieti z cesty, z domov, striech.

A od plota, je to tak, smeje sa naň snehuliak.

Snehuliak

Na kraj lesa, na kraj hory, velikánsky panák stojí.

Nos má z mrkvy, v ruke drúk. To je silák ako buk!

Vyjde slnko spoza hory snehuliačik zmenšuje sa.

smúti, žiali, že je malý že už ide jar.

Smutný snehuliak

Za humnami je náš známy snehuliak. Pohneval sa so slniečkom, veru tak.

Smutne hľadí do kaluže na cestu, kde mu slnko roztopilo nevestu.

Že ho deťom bolo ľúto, kým bol mráz, spravili mu snehuliačku ešte raz.

Snehuliak

V strede mesta na ulici stojí vážny, bledolíci

tučný pánko v klobúku, sťa reklama na múku.

Stojí v noci, stojí vo dne, nože si ho obzrieť poďme:

Úsmev trochu meravý a ten klobúk? Deravý!

V ruke metla, načo asi? Nepridá mu veľa krásy.

No a brucho, pozrite sa! A mrkvu má miesto nosa!

Ale aj tak je nám milý, sami sme ho postavili.

Keď sa zima vydarí, bude s nami do jari.

Snehuliačik

Snehuliačik, snehuliak, aký si ty neborák,

nemáš ani kabáta, skry sa aspoň za vráta.

Nefúka mi do ucha, netreba mi kožucha,

mne je vtedy najlepšie, keď severák zafúka.

Prispela: Emília J.